Občianske združenie Vodný Hrad

záchrana seredského kaštieľa, bývalého vodného hradu Šintava

Aktuálne

Tretia šanca pre kaštieľ!

Mesto na jar 2017 na základe výzvy Ministerstva kultúry SR podalo projekt s názvom Obnova národnej kultúrnej pamiatky kaštieľ v Seredi v rámci programu Obnovme si svoj dom.

Výška požadovanej dotácie bola 1 082 tis. EUR na rekonštrukciu strechy a južného krídla. Projekt bol úspešný a z viacerých podaných bol dotačnou komisiou vybraný a schválený v sume 863 tis. eur. Jeho realizácia by mala prebiehať v rokoch 2018 a 2019.

Rekonštrukcia kaštieľa je teraz v rukách poslancov, keďže Mestské zastupiteľstvo musí schváliť spolufinancovanie mesta vo výške rozdielu medzi požadovanou a schválenou sumou, teda cca 150 tis. na rok 2018 a to isté na rok 2019.

V súčasnosti záleží na rozhodnutí jednotlivých poslancoch, ich prioritách a schopnosti rozhodovať v záujme všetkých voličov.

Žiaľ už dve šance na čiastočnú obnovu kaštieľa boli zmarené. Prvá šanca bol projekt na čerpanie z európskych fondov (vo výške 2,4 mil.€). K realizácii nedošlo z dôvodu prieťahov počas verejného obstarávania, kedy ešte prebiehala súťaž a zároveň končil termín realizácie schváleného projektu.

Druhá zmarená šanca mal byť projekt financovaný dotáciou z tzv. nórskych fondov (vo výške 0,45 mil.€), ktorý nebol odsúhlasený mestskými poslancami z dôvodu zmeny výšky dotácie a tak aj zmeneným pomerom medzi časťou financovanou z fondov a navýšením časti financovanou mestom, spôsobenou finančnou korekciou (krátením príspevku) Úradom vlády SR, a druhým dôvodom bol aj krátky čas na realizáciu stavebných prác (6 mesiacov).

Apelujeme na volených poslancov, aby zvážili tretiu, a možno už poslednú šancu pre kaštieľ a pri svojom rozhodovaní mali na vedomí, že sa ide o kultúrnu pamiatku, ktorá historickým rozmerom presahuje naše krátke životy a teda ide o nadčasovú záležitosť, ktorá sa nedá porovnávať s ničím iným! Treba myslieť aj na budúcnosť, to čo zanecháme našim potomkom.

Akákoľvek činnosť alebo aj nečinnosť zostane navždy ako vizitka našej doby!

Občianske združenie Vodný Hrad

NÁVRATY DO MINULOSTI



VINÁREŇ V KAŠTIELI



Občianske združenie Vodný hrad sa zapojilo do oslavy Dňa matiek v našom meste účasťou na podujatí MÍĽA PRE MAMU

dňa 13. mája 2017 o 15:00 v Mestskom amfiteátri Sereď a priľahlom parku.

Podujatie organizuje Únia materských centier pod záštitou prezidenta SR Andreja Kisku. V Seredi túto akciu pripravuje RC Mama klub v spolupráci s rôznymi združeniami, ktoré pôsobia na území mesta. Formou dobrovoľníckej práce na tento deň pripravujú mamy z materského centra spolu s dobrovoľníkmi z ostatných občianskych združení zábavné popoludnie plné zábavy, hier, súťaží i umeleckých vystúpení.

Témou tohtoročnej Míle pre mamu sú tradičné slovenské rozprávky. OZ Vodný hrad si ako aktivitu pre deti a pre svoju prezentáciu, zvolilo rozprávku, ktorá rozpráva príbeh o zakliatom zámku, v ktorom žije princ avšak v podobe zvieraťa. Vrátiť pôvodnú podobu princa a zároveň aj zámku môže iba dievčina, do ktorej sa pre jeho dobrotu zviera zaľúbi, a ktorá bude jeho lásku opätovať.

OZ Vodný hrad bude rozprávkou o kráske a zvierati, známou pod názvom Trojruža, symbolicky prezentovať svoj cieľ, prispievať k záchrane národnej kultúrnej pamiatky Seredského kaštieľa, ktorý je zatiaľ v rozprávkovej reči stále „zakliaty“.
Občianske združenie Vodný Hrad a Mestské múzeum v Seredi Vás pozývajú na

prednášku PhDr. Pavla Dvořáka
STOPY DÁVNEJ MINULOSTI 8 - Slovesnko v čase tureckých vojen.

Smrť sultána Sulejmana.

Prednáška sa bude konať v Obradnej sále Mestského úradu v Seredi vo štvrtok 11. mája 2017 o 18:00 hod.

Prednáška bude o knihe Stopy dávnej minulosti 8, ktorú spisovateľ a historik PhDr. Pavel Dvořák napísal ako ôsme pokračovanie po stopách dávnej minulosti. Kapitoly z tejto knihy otvárajú listy dejín, z ktorých sa dozvieme o vzniku Osmanskej ríše, vtupe Trukov do Uhorského kráľovstva a osmanským útokom na územie dnešného Slovenska.

Projekt „Stratení ľudia“

Projekt „Stratení ľudia“, ktorý vznikol v Česku, sa snaží dať obetiam napoleonských vojen, ktoré skončili svoju životnú púť na území dnešného Česka alebo Slovenska, ich meno a rodisko. Ide o vojakov a civilistov, ktorých mená je možné nájsť v matrikách domácich a zahraničných inštitúcií. Cieľom projektu je aj pripomenutie si obetí týchto nezmyselných vojen, ktorí tu pred 200 rokmi bojovali a zbytočne zomierali za svoju vtedajšiu vlasť.
Tento rok sa do projektu zapojilo aj mesto Sereď, DK – Mestské múzeum v Seredi a OZ Vodný Hrad.

Celý článok


Stratení ľudia

Bolo tomu 227 rokov, čo vo Francúzsku vybuchol prehriaty kotol ľudového hnevu. Týmto výbuchom, známym ako „Veľká francúzska revolúcia“, začala nová spoločenská epocha. Heslom „Sloboda, rovnosť, bratstvo“ sľubovala napraviť všetky neprávosti sveta – ale, ako vieme, bohužiaľ neuspela. Staré krivdy, alibisticky páchané v „mene Boha“ nahradila krivdami novými, páchanými „v mene ľudu“. Tí, čo sa toľko oháňali všeobecným blahom, nenechali gilotínu ani na chvíľu odpočívať a nakoniec jej ostrie oddelilo od tela aj obe korunované hlavy Francúzska – kráľa Ľudovíta XVI. a kráľovnej Márie Antoinetty. Gilotína si neužívala len modrú krv, stínala na rozkaz hlavy bez rozdielu pôvodu. Stačilo udanie, osočenie, nedostatočný prejav nadšenia pre revolúciu či znepáčenie sa tzv. ľudovému komisárovi, aby mohol byť ktokoľvek v nepokojnej atmosfére označený za „nepriateľa ľudu“ či revolúcie a bez súdu bol „Výborom pre verejné blaho“ okamžite poslaný na popravisko. Aby sme boli objektívni, snažili sa jakobíni zavádzať aj hospodárske reformy a spravovať tak zem. Teror bol najsilnejším znakom ich vlády. Krvavé šialenstvo dosiahlo takej miery, že nakoniec – v záujme prežitia zeme – skončili v koši pod gilotínou hlavy Robespierra a všetkých ostatných jakobínov z Výboru verejného blaha. Jedna kapitola revolúcie tak skončila, aby nastúpila druhá, tzv. Direktórium. Ani v ňom sa hospodárska situácia nijako neupokojila, ale z chaosu revolučných zmien sa začali vydeľovať tí, ktorí na zmene režimu zarobili a stali sa pánmi situácie. No, pánmi – ono sa v revolúciou nasiaknutom Francúzsku moc panovať nedalo. Ľudia sa znovu búrili. Požadovali chlieb a spravodlivosť, ďalší zase chceli návrat k starým časom. K tomu im z vonku neustále niekto vyhlasoval vojnu a oni zase jemu...

A prečo sa vlastne rozpisujeme toľko o prvých rokoch revolučného Francúzska? Pretože všetky tieto udalosti stvorili jedného z najznámejších vládcov a vojvodcov histórie – Napoleona BONAPARTA.

Objavil sa ako poručík delostrelectva už v rokoch jakobínskeho teroru a dokonca bol po nejaký čas „Verejným blahom „ väznený. Zachránil sa, v roku 1793 sa počas dobitia Toulonu stal dokonca brigádnym generálom. Doba priala zvláštnym osudom. V roku 1795 pomohol zachrániť Direktórium v Paríži (tým že nechal z diel rozstrieľať monarchistických povstalcov). Bol povýšený na divízneho generála. Bolo mu 26 rokov. Aby si ho Direktórium držalo ďalej od tela, poslalo ho bojovať v roku 1796 do Talianska. A tam sa po prvýkrát stretol v boji so svojim budúcim večným nepriateľom, Rakúskou ríšou a jej cisárom Františkom. Mladý Bonaparte touto zemou a jej panovníkom hlboko pohŕdal, boli pre neho príkladom skostnatelej monarchie a neschopného vládcu. Na konci 18. storočia nevedel, že ich v budúcnosti ešte mnohokrát porazí, potupí a obsadí, aby sa nakoniec stal manželom rakúskej princeznej a otcom vnuka cisára Františka. Ale to už bude mať na hlave svoju vlastnú cisársku korunu. Nakoniec všetko prehrá, i zásluhou opovrhovaného Rakúska. Korunu, Francúzsko, manželku i syna. Skončí sám, uväznený na ostrove uprostred Atlantického oceánu. Bude písať pamäti a budovať tak svoju vlastnú legendu. Bude spomínať na všetky vojny, ktoré viedol, na všetky zeme, ktoré získal a zase stratil, na všetkých nepriateľov, ktorých stretol. Priateľov má totiž taký muž iba naozaj výnimočne... Ťažko povedať, či si v tom čase spomenul na milióny nevinných ľudí, ktorých jeho vojny pripravili o život.

A tak sa dostávame domov. Možno to znie zvláštne a v učebniciach dejepisu sa to nedočítate, ale naša zem bola vojnami tých rokov hlboko zasiahnutá. Nielen, že v hospodárstve musela zásobovať armádu, ale aj roky boli pre obyvateľstvo hladové. Mladí muži, odvedení do vojska z kraja medzi Tatrami a Dunajom, bojovali a umierali po celej Európe. Kto to všetko boli a kde ostali v cudzine naveky spať svoj sen?
Územie dnešného Slovenska poskytovalo bojujúcej armáde zázemie (tylo), využívané najmä pre vojenské špitály. Veď v Trnave bola invalidovňa, jedna z celkovo troch v celej Rakúskej ríši (ďalšie boli v Prahe a vo Viedni). V zozname špitálov však figurujú aj Bratislava, Nitra, Skalica, Holíč, Komárno, Leopoldov, Levice, Galanta... a Sereď (Aufnahmespital No. 11).

Prvé z nemocníc sa týkajú doby ťaženia maršala Suvorova v rokoch 1799/1800. Bola to tzv. druhá koaličná vojna (ktorej sa ešte nehovorilo napoleonská, ale revolučná). Rakúšania, drvení v Taliansku francúzskou armádou úplne nového typu, požiadali ruského cára o pomoc. Pre úplnosť – cárom bol vtedy Pavol I., syn Kataríny II. – Veľkej. Cár revolúciu úprimne nenávidel a žiadosti vyhovel. Maršal Suvorov bol starý a skúsený vojvodca. Jedna časť jeho armády prechádzala pod jeho velením v roku 1798 cez Bardejov, Prešov a Košice ďalej k miestu bojov v Taliansku. Ďalšie vstúpili cez Sliezsko na Moravu a do Čiech, odkiaľ rovnako pokračovali k juhu. Suvorovova armáda spolu s Rakúšanmi víťazila a nútila Francúzov z Talianska ustupovať. Pre poriadok dodajme, že Napoleon vtedy neslávne bojoval v Egypte. Francúzsko malo ale šťastie. Koalície proti nemu neboli príliš svorné. Tak bolo tomu aj v tomto prípade – keď cár pochopil, že Rakúšanom išlo o znovunadobudnutie Talianska, miesto likvidácie revolúcie vo Francúzsku, ukončil spojenectvo a nariadil Suvorovovi vrátiť sa späť domov. Nechcel svojich vojakov posielať, ako si to priali rakúski páni, samotných k Rýnu, aby poslúžili Francúzom ako „kanonenfutr“... A navyše sa v roku 1799 dramaticky zmenila situácia v samotnom Francúzsku. Napoleon sa rýchlo vrátil z Egypta, s ďalšími dôstojníkmi uskutočnil prevrat a stal sa doživotným prvým konzulom. Zaviedol v rozbitej zemi vládu silnej ruky a urobil poriadok. V Taliansku začal otáčať vojnové šťastie na stranu Francúzska. Cár Pavol začal byť jeho osobnosti naklonený, poznal, že revolúcia tým skončila. Už nemal motív k boju s Francúzskom. Ruská armáda sa vrátila rovnakou cestou, akou prišla. Na Slovensku okrem východnej cesty cez Košice zvolila ešte trasu Bratislava, Trnava, Leopoldov a Mošovce, kde časť prezimovala a na jar roku 1800 odtiahla cez Levoču, Prešov a Bardejov na sever. Z tohto ťaženia sú (zatiaľ) známe dva vojenské špitály – v Bratislave a Skalici. Zachovali sa matriky, ktoré obsahujú mená zomrelých vojakov, niektorých až v roku 1801. Väčšina úmrtí vo vojenských špitáloch totiž nešla ani tak na vrub zranení, ale kvôli epidémiám týfusu a úplavice. Podľa údajov je možné poznať, že v týchto špitáloch boli sústredení hlavne rakúski vojaci. Občas sa medzi nimi vyskytol francúzsky zajatec, ktorý mal tiež smolu. Rusi sa o svojich chorých starali väčšinou mimo týchto zariadení. Nikto si určite ďalšiu vojnu neprial...

Ale nakoniec k nej aj tak došlo. Okolnosti 3. protifrancúzskej koalície a ťaženia, ktoré skončilo bitkou pri Slavkove, boli tisíckrát popísané inde. Nebudeme ich teda podrobnejšie rozoberať. Je dobre známe, že po bitke sa zdecimovaná ruská armáda vrátane cára Alexandra I. 1) stiahla za rieku Moravu do Holíča. Záznamy o špitáloch vrátane obetí sú z tej doby z Bratislavy a Skalice, nemocnice boli samozrejme aj priamo v Holíči. Územia Slovenska sa veľké vojnové operácie takmer nedotkli, Prešporok (Pressburg – Bratislava), dobitý nebol, prebiehali tam diplomatické rokovania a nakoniec v ňom bola 26. decembra 1805 podpísaná mierová zmluva medzi Rakúskom a Francúzskom. Pre Rakúsko veľmi boľavá zmluva, ale to do našich úvah nepatrí.

Cisár Napoleon prežíval hviezdne roky, nohy jeho vojakov pochodovali víťazne Európou. Ale s jedlom rastie chuť, ako je známe – a človek naraz nepozná, kedy má dosť. Presne to sa stalo aj Napoleonovi. Vzal pod svoju „patronáciu“ Španielsko, ktoré ale ťažko podcenil. Vypukla proti nemu regulárna gerilová vojna, ktorá mu viazala veľkú časť armády a nakoniec aj jeho samotného. Ostatné porobené štáty začali dvíhať hlavu a keď videli problémy inde, rozhodli sa francúzskej dominancie striasť. V čele bolo Rakúsko, ktoré postavilo vrátane domobrany do zbrane pol milióna mužov. V apríli 1809 začalo „Dunajské ťaženie“, ktoré ale znamenalo iba krátku nádej na víťazstvo... Napoleon sa zo Španielska vrátil, armádu viedol osobne a rakúskeho veliteľa arcivojvodu Karola donútil stiahnuť sa z Bavorska a Čiech. Ale už to nebolo také jednoduché, ako v roku 1805. Nakoniec Napoleon znovu obsadil Viedeň, ale tentokrát po prechode Dunaja utŕžil svoju prvú ozajstnú porážku. Stalo sa tak pri Asperne, kde si rakúska armáda pripísala na konto prvé (a na dlhý čas posledné) víťazstvo. Nasledovala viac ako mesačná pauza, počas ktorej sa Napoleon s Viedňou v chrbte chystal na druhý prechod Dunaja a arcivojvoda Karol, víťaz od Aspernu, čakal na druhom dunajskom brehu na posily. Hlavne na svojho brata, arcivojvodu Jána, ktorý na začiatku bojov odišiel do Talianska, kde blokoval jednu z vedľajších francúzskych armád. Keď dostal rozkaz urýchlene sa vrátiť, bolo jasné, že dôjde k ďalším bojom. Nakoniec sa odohrala bitka začiatkom júla 1809 (Napoleon s miestom prechodu Dunaja Karola prekabátil) a pri Wagrame francúzska armáda opäť, i keď ťažko, zvíťazila. Veľkú „zásluhu“ na tomto víťazstve mal arcivojvoda Ján, ktorý nielenže z Prešporku (Bratislavy) odišiel príliš neskoro, ale keď sa priblížil k bitke a mohol so svojimi 30 000 mužmi rozhodnúť, otočil sa späť a do bojov nezasiahol... Habsburský dom vrátane brata Karola mu to už nikdy neodpustil.

Naháňačka armád sa skončila 12. júla 1809 pri Znojme, kde bolo v priebehu bitky uzavreté prímerie. Tentokrát sa vojenské operácie Slovenska dotkli citeľne. Známe je obliehanie Prešporku, ktorú veliteľ obrany generál Bianchi ubránil.. Vôbec celý juh Slovenska bol dobre pripravený a Napoleon údajne vyhlásil, že ďalej ísť nemá cenu, pretože Komárno aj tak dobiť nedokáže...

Z predchádzajúcich viet je jasné, že operácie roku v 1809 boli veľmi krvavé pre všetky strany. V tomto roku sa vojenské špitály zriaďovali všade, kde to podmienky dovoľovali. Z tejto doby sú známe zariadenia z Trnavy, Nitry, Levíc, Bratislavy, Komárna, Skalice, Galanty a Serede. Možno aj inde, ale o tom zatiaľ nevieme...

Pre ilustráciu – záznamy trnavskej invalidovne obsahujú približne 7 000 mien rakúskych vojakov, ktorí na túto vojnu doplatili životom a to nie sú všetci. Márnosť, bieda a utrpenie. Poznáme ich mená a u väčšiny aj to, odkiaľ pochádzali. Mierová zmluva bola podpísaná tentokrát až začiatkom novembra a juhozápadné Slovensko tak poskytovalo útočisko namiesto okupovanej časti Rakúska vrátane Viedne a obsadenej časti Moravy.

Iba pre zaujímavosť – v dobe, keď sa rokovalo o mierových podmienkach, mimochodom vo finále pre Rakúsko veľmi tvrdých, uvažoval Napoleon o rozdelení Rakúskej ríše na tri kráľovstvá – rakúske, uhorské a české. Z jeho početných súrodencov už bol každý nejakým trónom obdarovaný, musel teda vyberať z domácich zdrojov. Za teoretického uhorského panovníka bol vtedy Bonapartom vytipovaný knieža Mikuláš Esterházy de Galanta.

Mier bol nakoniec uzavretý, Francúzi sa vrátili späť do Francúzska (a do Španielska, kde to znova horelo). Rakúsko bolo maximálne ponížené. Zostala mu iba povinnosť platiť vojenské reparácie, čo ťažko zadlženú zem nakoniec v roku 1811 priviedlo k štátnemu bankrotu.. Napoleon sa s Jozefínou rozviedol a zobral si za manželku rakúsku princeznú Máriu Luisu, ktorá mu porodila po roku syna. Ale to si už Napoleon, napriek tomu, že si pripadal na vrchole moci, privolával svoj koniec... Tentokrát to bolo Rusko, na čo dostal chuť. Ako to dopadlo, všetci vieme – skaza a koniec jeho nadvlády nad Európou. Rakúsko sa na ruskom ťažení zúčastnilo ako samostatne operujúci francúzsky spojenec, ale veľmi, veľmi vlažný..., žeby tušenie budúcich udalostí? Ešte chvíľu to rakúsky kancelár Metternich hral na obe strany, než v auguste 1813 Rakúsko otvorene vstúpilo do 6. protifrancúzskej koalície. Potom nasledoval porážka Napoleona pri Lipsku, ťaženie do Francúzska, abdikácia cisára a ostrov Elba. Vo Viedni si na kongrese panovníci delili Európu, keď sa Napoleon tajne vrátil z vyhnanstva a pochodoval na Paríž. Bourboni museli znovu utiecť. Nasledovalo stodňové cisárstvo, Waterloo a ostrov Svätej Heleny… Je pravdou, že tieto ťaženia sa už územia Slovenska priamo nedotkli. Ranení od Lipska boli rozvážaní po Morave, ale ďalej už nie. Materiálne náklady znášala celá ríša bez rozdielu.

Minulosť sa nedá zmeniť, dá sa z nej poučiť. A poučiť sa z epochy, ktorá nechala po celej Európe rozosiate hroby vojakova nepočítajúc hroby civilných obetí, je viac ako žiaduce. V samotnej Seredi v roku 1809 zomrelo približne 50 vojakov v Aufnahmespital No. 11 (prijímacia nemocnica č. 11), ktorý mal za úlohu ďalšie rozdelenie. Títo sa už toho nedočkali… Snáď sa podarí zistiť miesto, kde títo nešťastníci boli pochovaní. Rovnako veríme, že sa podarí postaviť na tomto mieste malú pripomienku ich osudu, aby nám živým pripomínala rovnako ako pamätné miesta oboch svetových vojen, kam vedie ľudská zloba, nenávisť a chamtivosť. To už záleží na každom z nás.

Preto vznikol projekt „Stratení ľudia“. Snaží sa dať obetiam napoleonských vojen, ktoré skončili svoju životnú púť na území Českej alebo Slovenskej republiky, ich meno a rodisko. Ide o vojakov aj civilistov, ktorých mená je možné nájsť v matrikách inštitúcií doma i v zahraničí. Pre tých, ktorí pred 200 rokmi bojovali a umierali za svoju vlasť, nech už sa volala vtedy akokoľvek, už viac urobiť nemôžeme…

A urobiť z čísiel štatistiky ľudské bytosti s menom a rodiskom? To sme im dlžní.

1) Jeho otec Pavol I. bol zavraždený roku 1801 pri palácovom prevrate a Alexander sa nikdy nezbavil podozrenia, že o sprisahaní minimálne vedel. Dôvodom odstránenia cára Pavla mal byť fakt, že si prial spojenectvo s Francúzskom. To by bolo neprijateľné pre Anglicko a tak ho údajne nechalo odstrániť.

Autor článku: Klára ČUDRNÁKOVÁ
Preložil a upravil: Andrej MACÁŠEK

Prosba o venovanie 2% z Vašich daní občianskemu združeniu Vodný Hrad

Budúci rok to bude už 20 rokov, čo v Seredi vzniklo občianske združenie Vodný Hrad s cieľom posilňovať občianske povedomie obyvateľov mesta a regiónu sprostredkovaním poznatkov z histórie mesta Sereď a jeho okolia. Jednou z jeho priorít je záchrana seredského kaštieľa, bývalého vodného hradu Šintava a jeho možného budúceho využitia aj pre cestovný ruch.

Celý článok
Z príspevkov známych a neznámych darcov, firiem, z dotácií, grantov a prostriedkov mesta zabezpečujeme a spolufinancujeme projektové a reštaurátorské činnosti v kaštieli. A tak ako sa nám podarilo vybudovať mestské múzeum, múzejnú záhradu a obnoviť priestory bastióna v kaštieli, kde sa v súčasnosti konajú nádherné koncerty, vernisáže, výstavy sôch a obrazov, tak máme za cieľ pokračovať v aktivitách smerujúcich k rekonštrukcii a obnove tých častí kaštieľa, ktoré sú staticky bezpečné a najmenej poškodené.

Občianske združenie je dobrovoľnícke združenie, ktoré svoju činnosť koordinuje s vlastníkom kaštieľa mestom a spolupracuje so všetkými kompetentnými stranami. Po dlhých a náročných aktivitách a rokovaniach s kompetentnými sa podarilo veci rozhýbať a koncom roka 2016 poslanci MsZ v Seredi odhlasovali zriadenie dočasnej komisie, ktorá sa bude zaoberať otázkami, ktoré povedú k záchrane kaštieľa. V komisii sú aj zástupcovia občianskeho združenia Vodný Hrad.

Okrem hlavnej činnosti vykonávame aj aktivity na popularizovanie historického a kultúrneho dedičstva špecifického pre náš región. Vykonávame osvetu prostredníctvom aktivít na báze dobrovoľnosti, záujmu a tvorivej schopnosti ľudí, ktoré prispievajú k utváraniu kultúrneho spôsobu života a zvyšujú kultúrnu a vzdelanostnú úroveň obyvateľov sprostredkúvaním poznatkov z kultúry a histórie. V spolupráci s mestským múzeom organizujeme výstavy, koncerty, divadelné predstavenia, organizujeme historické prechádzky, prednášky odborníkov z oblasti histórie a archeológie, prispievame na kultúrne akcie konané v meste Sereď.

Príspevky z 2% daní znamenajú pre občianske združenie Vodný Hrad možnosť rozvíjať náš hlavný cieľ, ktorým je záchrana kaštieľa, upevňovať povedomie o kultúrnom dedičstve a zabezpečovať ľudom voľný čas kultúrnymi aktivitami.

ĎAKUJEME

Rada občianskeho združenia Vodný Hrad

Vyhlásenie o poukázaní 2 % dane
Mestské múzeum v Seredi a Občianske združenie Vodný Hrad

Vás pozývajú na výstavu

História prvej konskej a parnej železnice v Seredi
1846 - 1876 - 2016