Občianske združenie Vodný Hrad nadväzuje na pôvodný projekt "Kúpte si svojho šľachtica", ktorého cieľom bolo vypĺňať prázdne okná obrazmi osobností, ktorí pôsobili na seredskom kaštieli pôvodne šintavskom hrade (ten po zmene koryta rieky Váh zostal na seredskej strane). V nadväzujúcom projekte "Návrat historických osobností na seredský kaštieľ" bude oz Vodný hrad uvádzať o týchto ľudoch príspevky vo forme historických faktov alebo pre rozptýlenie aj niečo z "historického bulváru".

Gróf Stanislav III Thurzo (1576 Bojnice -1625 Piešťany) bol jedným z významných majiteľov seredského kaštieľa, v tej dobe šintavského hradu, manžel neslávne preslávenej Anny Rozálie Listiusovej nazývanej ako šintavská čarodejnica. Šintavské panstvo zdedil ako 22-ročný v roku 1598 po vnučke Alexeja I. Turzu, ktorý ho 70 rokov predtým získal od uhorského kráľa a s ním zároveň aj privilégium pre obyvateľov Serede a Šintavského panstva a to oslobodenie od platenia mýtnych poplatkov na celom území Uhorska. Stanislav III prestaval Šintavský hrad na modernú protitureckú pevnosť.

Na rozdiel od zlej povesti jeho manželky, sa jeho meno spája s podporou vzdelania v tej dobe. V Hlohovci založil evanjelické gymnázium, podporoval študentov v štúdiách. On sám ovládal päť jazykov, študoval v Ríme, Benátkach, Padove. V roku 1622 sa pod jeho patronátom konala v Šintave evanjelická synoda známa aj pod názvom Šintavské konzistórium. Zastával vysoké pozície, bol palatínom a mal funkciu hlavného kráľovského pohárnika. Stanislav Thurzo zomrel ako 47-ročný v roku 1625 počas liečenia v piešťanských termálnych kúpeľoch. S manželkou, ktorá dožila na seredskom kaštieli, vtedy šintavskom hrade, mal troch synov: Stanislava IV., Adama a Michala, ktorí nezanechali po sebe mužských potomkov. Smrťou syna Michala v roku 1636 vymrel šľachtický rod Turzovcov a Šintavu zabrala opäť kráľovská komora.

Alexej I. Thurzo (1490–1543). Kremnický komorský gróf najvplyvnejší hodnostár a aristokratom Uhorska, ktorý vďaka panovníckej priazni získal za podporu Habsburgovcom okrem iného hrady Šintava, Hlohovec a Tematín. Vtedy panstvo Šintava získalo privilégium, ktorým boli obyvatelia Serede a Šintavského panstva oslobodení od platenia mýtnych poplatkov na celom území Uhorska.

Dokázal využiť zmeny, ktoré nastali po moháčskej tragédii v roku 1526. Stal sa kráľovským hodnostárom, pokladníkom, taverníkom, krajinským sudcom. Základ k všetkému bol kapitál a kontakty jeho otca Jána II. Thurza, ktorý spolu s Fugerovcami, založil prvú „kapitalistickú“ spoločnosť v oblasti baníctva a hutníctva. Alexej I. rozumel diplomatickým vzťahom, ale aj reči žien. K uhorskej kráľovnej Márii ho viazali osobné vzťahy. Od nej získal prvé hradné panstvo, keď mu v roku 1523 darovala hrad Červený Kameň.

Bol dvakrát ženatý. Prvé manželstvo s Annou Szatmáriovou bolo bezdetné. Počas druhého manželstva s Magdalénou Székelyovou sa narodili dve dcéry Anna a Alžbeta. Anne, ktorú vydal za Andreja Báthoryho v roku 1542, daroval veno tvoriace 40 000 zlatých a hrad Šintavu. Hrady Hlohovec a Šintava (v súčasnosti seredský kaštieľ) dcéra Anna s manželom aj obývali. Po jej smrti vdovec Andrej Báthory viedol o thurzovské majetky spor s druhým mužom Anninej sestry. Najskôr prišiel o Hlohovec, Tematín a Richňavu. Nechcel sa vzdať Šintavy, ktorú dal prestavať, ale s neúspechom. Smrťou Alexeja I. Thurza vymrela jeho vetva po meči. Pochovaný bol v Levoči.

Šintavský hrad (v súčasnosti seredský kaštieľ z dôvodu zmeny koryta Váhu, hrad zostal na seredskej strane) bol obľúbeným sídlom českého a uhorského kráľa a rímsko-nemeckého cisára Žigmunda Luxemburského (1368–1437), syna cisára Karola IV. a jeho 4. manželky Alžbety Pomoranskej. Hrad bol hlavnou základňou a zhromaždiskom kráľovských vojsk proti husitom, operujúcim na Slovensku. Boje proti husitom riadil z hradu priamo kráľ Žigmund. Rozhodujúca časť boja vošla do dejín ako Šintavská bitka (28. apríla 1430).

V roku 1423 kráľ Žigmund vyhlásil Šintavu za slobodné mesto s viacerými výsadami a to voliť richtára a obecnú radu, právo vydržiavať jarmoky, voľný výmer vína, právo skladu dreva a právo vyberať mýto, keďže už existoval drevený most.

V šľachtickej tradícii je Žigmund považovaný za falošného, vierolomného a pomstychtivého panovníka. Kruto postupoval proti odporcom a štedro obdarúval svojich prívržencov. Jeho hlavným záujmom bola reforma cirkvi. V Uhorsku bol prevažne neobľúbený, pretože hneď na začiatku svojej vlády dal Moravanom do zálohy západné Slovensko. V roku 1430 dal Žigmund do zálohy aj hrad Šintava, aby získal peniaze na vojenské výpravy. V zálohovej listine bol uvedený zálohový majetok: Šintava, Sereď, Šoporňa, Abrahám, Vlčkovce, Šúrovce, Dolné Saliby, Vozokany, Veľká Mača, Križovany. Na druhej strane úspešne bránil juh Uhorska proti všemožným nepriateľom, hlavne proti Turkom. V Čechách bol tiež neobľúbený nakoľko v roku 1419, po smrti svojho brata, českého kráľa Václava IV., sa Žigmund pustil do boja s českou šľachtou, aby ho uznali za svojho vládcu. V krajine husitov však ryšavého Žigmunda nenávideli, lebo v Kostnici nezachránil pred upálením majstra Jána Husa.

O jeho osobnom živote vieme, že ako 11-ročný bol zasnúbený v Trnave s Máriou z Anjou, 8-ročnou dcérou uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Napriek tomu, že jej matka Alžbeta intrigovala proti sobášu, nakoniec si ju proti jej a matkinej vôli ako 17-ročný vo Zvolene zobral za ženu, a tak si mohol nárokovať na uhorský trón. Avšak tehotná Mária zahynula pri páde z koňa. Žigmund sa znova oženil až po 10. rokoch ako 37-ročný. Jeho druhá manželka bola Barbora Celjská, ktorá mu údajne bola neverená. Preto jej po 14-ročnom manželstve odobral všetky príjmy a vypovedal ju. Síce sa za pár rokov uzmierili a daroval jej rôzne majetky, ale následne ju opätovne dal uväzniť kvôli politickým intrigám. S Barborou mal jedinú dcéru Alžbetu. Zomrel na tú dobu vo vysokom veku ako 69-ročný na gangrénu nohy v Znojme.

Žigmund bol významný európsky politik vrcholného stredoveku. Bojoval s Turkami, zaslúžil sa o reformu cirkvi (koncily v Kostnici a v Bazileji), reformoval ríšu. V týchto snahách často býval osamotený. Ako prvý vytvoril podunajské súštátie, ktoré pozostávalo z uhorského a českého kráľovstva a nemeckej ríše a zrejme malo byť hrádzou proti dravej osmanskej expanzii.

Občianske združenie Vodný Hrad plánuje vyplniť okná na prvom poschodí
kaštieľa obrazmi historických osobností, ktoré žili na hrade Šintava (dnes seredský kaštieľ).
Obrazy budú v oknách niekoľko rokov, až do ukončenia obnovy kaštieľa.

Náklady na jeden obraz sú 250 €. Po zaplatení tejto sumy (ako dar občianskemu združeniu) bude do ďalšieho okna osadený obraz historickej osobnosti.

Informácie na adrese: vodny.hrad.sk@gmail.com alebo v Mestskom múzeu v Seredi, telefón. č. 031 / 789 45 46

Na projekt doteraz prispeli:
Nadácia Pontis, Občianske združenie Vodný Hrad, Milan Pastorek a Martina Hilkovičová.





Foto: Mgr. František Šmigrovský
Text: Mgr. arch. Rastislav Petrovič